![[Valid Atom 1.0]](valid-atom.png "Validate my Atom 1.0
feed")
2008 Muránska planina
2008 Carros de Foc (Španielsko)
2008 Maroko
2007 Volovské vrchy
2007 Andermatt (Švajčiarsko)
2006 Haluz, nočná šifrovacia hra
2006 Štefanová − Veľký Rozstutec − Veľký Kriváň −
Strečno
2006 Ramsau am Dachstein (Rakúsko)
2005 Expedícia Kukla
2005 Tmou, nočná šifrovacia hra
2005 Svíčky, nočná šifrovacia hra
2005 Šumiac − Kráľová hoľa − Chata M.R. Štefánika −
Demänovská dolina
2004 Štefanová − Veľký Rozsutec − Veľký Kriváň −
Krasňany
2003 Šumiac − Kráľová hoľa − Čertovica − Lajštroch −
Vyšná Boca
2003 Smolenice − Záruby − Vápenná − Pezinská baba −
Pezinok
2002 Smolenice − Záruby − Vápenná − Pezinok
2002 Zochova Chata − Vysoká − Pezinok
Tryskáč napísal cestopis z Muránskej planiny a Nízkych Tatier.
Kolo tento rok skončil školu a chcel to nejak osláviť. Po dlhom prehováraní som súhlasil s turistikou v Pyrenejách. Vybrali sme si okruh Carros de Foc.
27. júna sme prileteli do Barcelony. V tento deň sme mali kopu nešťastia. Najprv sme sa na informáciách opýtali na najrýchlejšie spojenie do Pyrenejí. Teta to hľadala asi 20 minút v papieroch a nakoniec nám aj tak poradila autobus do nesprávnej doliny o 50 km vedľa. Rozhodli sme sa teda ísť vlakom. Na stanici stojíme dlho v rade a už sme veľmi blízko pokladne. Zrazu sa na tabuli objaví nápis, že lístky na náš vlak sa dajú kúpiť len pri pokladniach 6 a 7 (samozrejme, že my stojíme pri iných). Tu nám teta predáva lístky na vlak, ktorý nejde. Hlavne, že nám trikrát zopakuje, že treba prestúpiť. Nakoniec všetko dobre dopadlo a úspešne sme večer dorazili do mesta Pobla de Segur. Mesto je vyľudnené. Stretáme pár ľudí a rukami nohami nám vysvetľujú (v Španielsku príliš po anglicky nevedia), kde je kemping. Cestou ku kempingu sa zastavujeme pri informačnom kiosku s dotykovou obrazovkou. Práve vtedy idú okolo policajti a pýtajú sa, či sme sa stratili. Nakoniec sa rozhodli, že nás odvezú do kempingu. Po príchode do kempingu policajt vystupuje z auta a majiteľovi kempingu hovorí, že ho zatýka (nerozumeli sme síce, ale podľa jeho výrazu to tak asi bolo). Hneď na to sa však policajt rozosmeje a povie mu, že len doviezol dvoch zákazníkov. Nakoniec sa nešťastný deň dobre skončil a my s dobrým pocitom zaspávame. Bol to dlhý deň.
Do oblasti, kam chceme ísť, chodí len jeden autobus denne. A ide až okolo obeda, takže v horách (v dedine Espot) sme o druhej. Chceme šliapať čo najviac a počasie nám praje. Hory vyzerajú super, pripomínajú Tatry, ale je tu viac plies. Veľa plesám pristavili priehrady, aby mali vyššiu hladinu a mohli vyrábať elektrinu. O deviatej vychádzame z národného parku a pár metrov za hranicami staviame stan (vnútri národného parku sa stanovať nemôže). Spíme v sedle s nádherným výhľadom na inverziu v dolinách pod nami a okolo stanu nám behajú kamzíky. Západ Slnka je tiež super. Zatiaľ najlepšie miesto, kde som kedy spal.
Ráno stokrát nadávam na to, že som si nezobral návleky. Kto by však čakal sneh v Španielsku vo výške 2500 metrov? Počas dňa párkrát strácame cestu. Španieli značky nemajú a chodníky sú značené len kamennými trpaslíkmi. Pri schádzaní cez veľmi veľké snehové pole padám do snehu. Najprv nadávam, ale potom cítim osvieženie. Lúče slnka sa odrážajú od snehu, takže som ako na pekáči. Tento pád ma inšpiroval a tak sa neskôr chladím snehom. Rozhodujeme sa, že nepôjdeme až na chatu Restanca, ale zostaneme spať na romantickom mieste na brehu jazera asi 10 centimetrov nad hladinou. Večer začína pršať a tak sa bojíme, aby nám nezatopilo stan. Prší len chvíľu a nad Španielskom je jasná hviezdna obloha. Španieli práve vyhrali ME vo futbale.
Ráno vstávam s vidinou vykonania potreby blízko stanu. Okolo nás sú však rybári a tak musím ísť ďaleko. Rýchlo sa balíme a svižne vyrážame späť do sedla, odkiaľ sme včera prišli. Po dvoch hodinách sme zablúdili, ale našťastie sa dá celkom ľahko vrátiť k chodníku. Teraz ideme väčšinou po 3-metrových kameňoch. Je to veľmi vysilujúce, keďže musíme skákať a občas stratíme nejakú výšku. Nakoniec sa kamene strácajú pod snehom, začínajú padať krúpy a mne tečie krv z nosa. Prestáva mi tiecť, až keď som v sedle vo výške 2748 metrov, kde ma čaká Kolo. Schádzame strmým svahom k chate d'Estany Llong, kde zostávame spať. Vnútri stretáme skupinu 4 amerických tínedžerov s dvomi vedúcimi. Väčšina z nich je prvýkrát v horách a hneď na takomto ťažkom treku.
Dnešok je pohodový. Aj chodník je celkom dobrý a netreba toľko skákať po veľkých kameňoch. Pri chate Colomina sa umývam v 6-stupňovej vode a je to strašne super. Zostávame tu asi hodinu, lebo je teplo a čas obeda. Po príchode na chatu J. M. Blanc dostávam chuť na olivy a našťastie ich predávajú na recepcii. Na chate je až príliš veľký luxus a čisto. Cítime sa nesvoji.
Ráno sa vydávame po chodníku, čo je síce v mape, ale v teréne veľmi nie. V jednom momente ma Kolo stráca za kameňmi. Vidím ho na kopci oproti, mávam, kričím, ale on nič. Vychádzame do sedla a ďalej pokračujeme strmo dole. V podstate ideme asi kilometer po veľkom kamennom poli so stopami snehu. Schádzame k Estany de Sant Maurici, kde sme okruh začali. Dokopy nám Carros de Foc trval okolo 30 hodín, ale presné číslo si nepamätám. Najväčší machri to dávajú za 10 hodín behom. Ponáhľame sa rýchlo do Espotu, ale nakoniec zisťujeme, že sa dnes menil cestovný poriadok a autobus išiel pred polhodinou. Spíme v kempe a večer máme skvelú večeru.
Ráno vstávame okolo štvrtej, aby sme stihli jediný autobus. V Lleide máme chvíľu čas na prestup, tak si robíme výlet na miestny zámok. Celkom pekné mesto. Po príchode do Barcelony máme krátku prehliadku mesta a Gabi z Couchsurfingu mi píše, že mu ochorel dedo a nie je v meste. Ďalšiu hodinu teda trávime hľadaním ubytovania. Samozrejme, v júli je všetko plné. Nakoniec sme našli miesto v hoteli za trochu vysokú cenu. Večer sa nesie v znamení našej diskusie (niekedy až hádky): ja tvrdím, že Španielky sú škaredé a ľudia divne oblečení, Kolo presný opak. Našťastie našu diskusiu prerušuje skvelá večera s troma chodmi v nóbl reštaurácii.
Ráno nás čaká už len cesta na letisko a potom domov. Carros de Foc sa nám veľmi páčil. Bolo to náročné tak akurát a prostredie nádherné.
Napísal Lukáš a Kolo to bez pripomienok schválil. Ďalšie linky: Výber z fotiek, všetky Lukášove fotky.
Do Maroka sme vybrali len dvaja: ja (Lukáš) a Kolo. Cesta do Marrakechu prebehla skoro bez problémov. Prvý problém nastal po tom, čo som si kúpil v Londýne turistického sprievodcu Islandom. Skoro počas celého pobytu som bol mysľou na Islande, čo sa Kolovi nepáčilo. Druhý problém bol vážnejší. Kolova batožina dorazila do Marrakechu, ale moja nie. Našťastie sa nestratili obidve a tak sme sa z letiska odviezli taxíkom do mesta. Podľa mapy sme sa snažili nájsť ubytovanie, ale nakoniec si ubytovanie našlo nás. Zhodili sme veci a išli sme si ešte pozrieť Djemaa el-Fna v noci. Djemaa el-Fna je najväčšie námestie v Marrakechi a v noci má oveľa lepšiu atmosféru ako cez deň. Majiteľ jedného stánku s jedlom nám ochotne predstavuje svoje produkty, ale my nie sme hladní. Musíme mu sľúbiť, že sa k nemu vrátime. Toto je typické pre Maroko, že predavač si hľadá zákazníka a nie naopak, ako je to u nás. Keď idete po ulici, stále na vás niekto kričí, aby ste sa uňho zastavili. Ja som mal tričko Google a stále som počul "Hey Google". Táto večerná prechádzka po meste je pre nás dosť veľkým zážitkom.
V noci som sa zobudil o tretej ráno na to, ako niekto vykrikoval modlitby. Ráno si pozeráme paláce a hrobky v starom meste (medina). Okrem toho blúdime labyrintmi úzkych uličiek a trhov. Včera sa nám zdalo okolie nášho hotela špinavé, ale po návšteve Mellahu sa nám už zdá čisté. Dávame si tajine v Chez Chegrouni a ja telefonujem na letisko. Majú moju batožinu, takže hurá do Atlasu. Nastupujeme do taxíku a cena do Asni (50 km) sa nám zdá byť nízka. O chvíľu taxík zastavuje na parkovisku, kde naberáme ďalších pasažierov. Sedíme vnútri už piati, ale vodič stále stojí vonku a hľadá pasažierov. Nakoniec ideme v normálnom aute siedmi, ale dá sa to celkom vydržať. Po vystúpení v Asni sa nám hneď prihovárajú dvaja domáci, že si máme s nimi vypiť čaj, kým pôjde taxík do Imlilu. Naivne súhlasíme. Po chvíli sa dozvedáme, že jeden z nich je obchodník a vymiena veci s ľudmi žijúcimi v horách. Vyťahuje ruksak a Kolo mu hovorí, že to má so sebou taký malý obchod. On na to, že tie veci nie sú na predaj, že nám ich chce len ukázať. O pár minút sa však už mení na agresívneho predavača, chce nám predať celý svoj ruksak a meniť s nami veci. Pomerne úspešne odolávame nátlaku, ale nejaké veci, čo sa nám páčia, od neho kupujeme. Aspoň sme sa naučili, že keď je k vám niekto bezdôvodne priateľský, asi vám chce niečo predať. O chvíľu už naštastie odchádza taxík do Imlilu a znova vysoko prekračujeme povolený počet osôb. Po príchode do Imlilu nás znova hneď obklopujú domáci. Požičiavame si mačky na týždeň a vydávame sa do kopcov. Asi po hodine nachádzame super miesto pre stan. Hneď po postavení stanu je už tma a prší. Stihli sme to.
Ráno vyspatí do ružova sa vydávame na chatu Neltner s prevýšením 1200 metrov. Zvládame to v pohode za 4 hodiny. Celý čas svieti slnko a všetci nás predbiehajú. Nikto si totiž nenosí všetky veci na chrbte tak ako my, ale nesú im to mulice. Chata je vo výške 3200 metrov a zdá sa nám byť príjemne teplo (2° C), takže si vyberáme nocľah v stane pred chatou. Tak skoro asi nebude príležitosť spať v takej výške a otestovať spacáky. V chate si dávame teplú sprchu a večeru. Okrem toho sme sa naučili, že v Maroku sa je chlieb ku všetkému, aj k špagetám. Inak na chate je asi desať zamestnancov a zvládajú robotu štyroch ľudí. Chýba im manažér.
V noci je vonku −6 °C a napadol sneh, ale v stane máme len −1 a Kolovi zmrzol uterák (ja som na toto myslel už dopredu a uterák som radšej nechal doma). Neviem, či je to výškou alebo teplotou, ale obidvaja sme mali veľmi čudné sny a dokonca hneď niekoľko. Vyrážame niečo po siedmej na Jebel Toubkal (4167 m) naľahko s mačkami. Asi sme sa príliš ponáhľali, lebo ja som si zabudol dať slipy a Kolo vyšiel hore so zubnou pastou vo vrecku. Vychádzame hore rýchlo za 2 a štvrť hodiny a predbiehame všetkých, čo nás včera predbiehali vďaka muliciam. Na vrchole je celkom zima a nezostávame tam dlho. Vraciame sa na chatu, dávame si obed a chvíľu relaxujeme v stane. O jednej už máme zbalené veci a vydávame sa smerom k jazeru D'Ifni. Nasleduje prechod cez sedlo vo výške 3680 metrov, ktorý je oveľa ťažší ako výstup na Toubkal. Musíme isť hore veľmi strmým svahom po zmrznutom snehu. Mačky držia, ale strašne nás z toho bolia členky a teraz máme navyše ťažké ruksaky. Eufória z výstupu do sedla opadáva, keď vidíme, kadiaľ pôjdeme dole. Klesanie je veľmi strmé, väčšinu času sa šmýkam po zadku na snehu. Našťastie na zadku mám Corduru, takže je to v pohode. Kolo na zadku Corduru nemá, takže ide opatrnejšie. Toto je južný svah, preto je sneh roztopený a vôbec nedrží. Keď sa klesanie zmierňuje, náhodou objavujeme široko-ďaleko jediné rovné miesto na stanovanie. Vyzerá to super.
Po včerajšom zaberáku si dnes dávame oddychový deň. Vyrážame až o desiatej k jazeru D'Ifni, kde si umývame nohy. V dedine Amsouzerte (1800 m) sa zastavujeme na obed a plánujeme ešte hodinu šliapať. Tu na juhu nie sú až tak zvyknutí na turistov a ľudia nie sú vôbec dotieraví. Sú oveľa priateľskejší. Dávajú nám veľmi veľkú porciu, s ktorou bojujeme polhodinu, ale napriek veľkému 6-hodinovému hladu sa nám ju nepodarí zdolať. Totálne sme sa prejedli, takže nikam nejdeme a ostávame spať u uja Omara. Mladý chalan Hassan sa s nami ide prejsť po dedine a kontroluje svoje nastražené pasce. Nič nechytil, preto zhadzuje dole kaňonom kamene väčšie ako on sám. Pasce dával pod kamene, takže asi chcel chytiť škorpióny. Komunikácia nám teraz príliš nejde, lebo ja neviem po francúzsky vôbec a Kolo trochu. Večer máme už 5. mätový čaj za 2 dni a začína nám liezť hore krkom. Večer si čítame na dobrú noc. Ach, ten Island.
Omar nám dáva raňajky a chlieb na cestu. Bolo nám uňho dobre. Ráno si vyberáme nesprávnu dolinu a tak prvá polovica výstupu je trochu horolezecká. Po dvoch hodinách sme na hrebeni a normálnom chodníku. Do sedla vo výške 3100 metrov prichádzame po 5 hodinách výstupu. Síl máme málo, nevládzeme už ani ísť dole kopcom. Po ďalších dvoch hodinách nachádzame celkom dobré miesto na stanovanie.
Kolo spal s prestávkami skoro 12 hodín. A ja mám ešte stále divné sny. Asi to bude veľkou nadmorskou výškou. Dnes nás čaká 1000-metrový výstup do sedla Tizi Likemt vo výške 3555 m. Najprv musíme naboso prebrodiť rieku a potom už stúpame do sedla. Začíname mať toho dosť. Ide nám to veľmi pomaly, ale nemáme sa kam ponáhlať. V sedle strašne fúka. Na severnej strane je kopa snehu a je tu vidno stopy lyžiarov, ktorí museli mať veľmi veľa odvahy na tomto strmom svahu. Sneh má tú výhodu, že nás skoro vôbec nebolia kolená zo zostupu, takže 1000 metrov klesáme bez následkov asi za hodinu. Po dvoch dňoch stretáme ľudí a staviame si stan pri prameni. Zrazu niekto prichádza a chce od nás peniaze za stan. Zjednávame to asi na polovicu. Neskôr nám okolo stanu behajú ovce, kozy a deti. Sme leniví vyjsť von a len pozorne počúvame, čo sa deje.
Vstávame do slnečného rána. S vedomím, že dnes po siedmich dňoch skončíme prechod masívu Toubkal, je všetko oveľa lepšie. Po traverzovej ceste ideme do sedla, odkiaľ už klesáme priamo do Imlilu. Po siedmich dňoch chytáme GSM signál a ozývame sa domov. V Imlile sa na nás všetci vrhajú ako supy, chcú nás ubytovať, osprchovať, nakŕmiť, odviezť... Ubytovanie si vyberáme u Ibrahima v malej dedinke nad Imlilom. Sme uňho spokojní, dobre nám navaril. Ale sľubovanú sprchu nemal.
Na raňajky máme palacinkový chlieb so skvelým kozým maslom. Do Asni sa vezieme v zadnej časti dodávky spolu s asi 25 ďalšími ľudmi. Cestou do Marrakecha sedíme s Kolom na sedadle spolujazdca vpredu. V Marrakechi si nechávame batožinu na autobusovej stanici a ideme si znova pozrieť mesto. Počas obeda nám pod stolom behajú 4 mačky. Ešte beháme chvíľu po trhoch a potom ideme do Ville Nouvelle, čo je novo postavená časť Marrakecha. Je to úplne iné mesto so širokými uliciami (žiadny úzky labyrint). Dávame si super hovädzí tajine v Cafe Elite a v hoteli sa po 6 dňoch sprchujeme.
Ráno chytáme taxík s ukecaným taxikárom. Lúčime sa s Marrakechom a aj s Marokom. Bol to veľký zážitok, ale stačilo nám. Ja som cestou späť išiel cez novootvorený terminál 5 letiska Heathrow (trafil som prvý deň otvorenia) a batožinu som dostal po 10 dňoch. Kolo letel cez terminál 1 do Dublinu.
Napísal Lukáš s pomocou svojej pamäte a Kolovho mejlu.
P.S. Na tlis.sk som hovoril o Maroku. Môžete si stiahnuť hodinový záznam z vysielania.
Veronika napísala skvelý cestopis z Volovských vrchov.
Do Andermattu som sa vybral len ja (Lukáš) a Kolo. Moja cesta sa začala odletom z Viedne. Najprv sa dozvedám, že môj batoh "wiegt nur achtzehn Kilo", aj keď doma ešte vážil vyše 20 a čakal som, že budem platiť. Teta ma posiela na miesto, kde sa odovzdáva nadrozmerná batožina. Tam na mňa po minúte ukazujú prstom a musím z batohu vybrať dve propán-butánové fľaše. Môj teroristický plán teda nevyšiel a sklamane odchádzam na bezpečnostnú kontrolu a do lietadla. Krátko po príchode do Zürichu som ľahší o 40 frankov (asi 800 Sk) za vlak z letiska do centra, úschovňu batožín a mapu. V úschovni batožín sa mi však nejak podarilo oklamať automat a platil som len 6 frankov namiesto 8. Asi za to mohlo okrúhle číslo skrinky 255. V meste si kupujem nejaké teplé jedlo a študujem mapu okolia Andermattu. S potešením zisťujem, že tam bude týždeň čo robiť. Nasledujúce dve hodiny strácam hľadaním dôležitého propán-butánu. Zachraňuje ma predavač v jednom obchode, ktorý mi ochotne na mape ukazuje obchod s kempingovým vybavením. Pomaly sa blíži 17. hodina a s ňou aj príchod Kolovho vlaku z Kolína. Po privítaní Kola sa odoberáme do vlaku smer Andermatt (s dvomi prestupmi). Vo vlaku sa s nami pokúša hovoriť jeden Talian, ktorý však neovláda inú reč. Naše znalosti taliančiny sa však končia pri la piscina a bella ragazza. On sa stále snaží s nami nadväzovať kontakt, až si vypýta slovenské mince. Dávam mu 10 Sk. Do kempingu prichádzame po siedmej a prideľujú nám lukratívnu parcelu 44 hneď vedľa lavičky. Nasleduje prehliadka dediny a spánok.
Ráno ešte ideme do potravín a kupujeme niečo v obchode (tuším ponožky). Ako rozcvičku si dnes dáme Pazolastock (2740 m) s prevýšením okolo 1300 metrov (Andermatt má 1450). Trasa je pomerne monotónna, jediná zmena je pri Nätschene, kde ideme chvíľu po rovine. Inak sa stále stúpa do kopca. Asi vo výške 2300 metrov konštatujeme, že je nejak podozrivo teplo. Dúfame, že hore bude poriadna kosa. Nič také sa však nekoná a preto zostávame na vrchole veľmi dlho a kocháme sa výhľadom. Kolove tričko jedia muchy a ja ho musím presviedčať, aby sme už išli dole, lebo dostanem úpal. Rýchlo zbiehame z kopca a asi v polovici trasy odbáčame do doliny Unteralp, aby sme nešli rovnakou trasou dole. Do Andermattu prichádzame asi o štvrtej. Na večeru máme polievku, cestoviny s tuniakom, kukuricou a majonézou (chutí to oveľa lepšie, ako to znie) a ako dezert si dávame kompót z konzervy. Podobné menu sa bude opakovať aj v nasledujúcich dňoch. Večer zisťujem, že som si poriadne spálil všetky časti tela, ktoré som si nenatrel krémom. Okrem iného aj kožu na hlave.
Po včerajšom zlepšení nášho výškového maxima (Rysy – 2499 m) ho chceme dnes zlepšiť opäť. Ako obeť si vyberáme vrchol Badus (2928 m). Prvým vlakom sa odvážame do Oberalppassu, ktorý má vyše 2000 metrov. Odtiaľ ideme prvú polhodinu zhruba po rovine, neskôr krátko stúpame k prameňu Rýna s pekným plesom. Stúpame strmo hore dolinou do sedla pod Badusom. Prihovára sa nám taliansky Švajčiar, s ktorým sa pretekáme na vrchol. Pod vrcholom cítime riedky vzduch, už nám to nejde tak svižne ako dole. Hore je veľmi teplo, skoro na krátke rukávy a máme úžasný výhľad. Z vrcholu schádzame do sedla o 200 metrov nižšie, kde sa chceme najesť. Akurát vtedy tadiaľ prechádza stádo kôz a Kolo sa ich vydáva fotiť. Ja zostávam brániť naše veci. Kozy sú zvedavé, ale ja sa úspešne bránim a nakoniec si to odnáša len Kolova oslintaná fľaša. Zbiehame dole k plesu, kde znečisťujeme potok našimi nohami. Je naozaj teplo a máme kopu času. Po 50 minútach ležania rýchlo zbiehame do Oberalppassu. Je tu veľa turistov, ktorí nám uhýbajú z chodníka a tak len stále opakujeme "Grüzi. Danke." Inak počas tejto túry sa nám 3-krát len tak prihovorili dôchodcovia. Asi sme pre nich boli príliš mladí na turistov. Máme taký dojem, že vo Švajčarsku sú turisti buď mladší ako 10 rokov alebo starší ako 40. Vraciame sa do Andermattu, opakujeme nacvičenú procedúru a ideme spať.
Dnešok prehlasujeme za oddychový deň, preto si za cieľ vyberáme jazero Luterseeli (prevýšenie 800 metrov). Z kempu vychádzame až o desiatej po tom, ako sa márne snažím zastaviť tok plazmy z mojej spálenej hlavy. V prvej časti túry ide chodník lesom, v ktorom je kopa lavičiek. Skoro na každej druhej si dávame pauzu, keďže dnešok vyhlasujeme za deň bez kvapky potu. (Inak toto je jeden z mála lesíkov v okolí. Je tu len preto, aby zabraňoval lavínam. Ostatné lesy Švajčiari vyrúbali, aby sa mali kde pásť kravy.) Nad lesom sa dozvedáme, že si máme dávať pozor na jaky a naozaj ich vidíme pri jazere. Sú pekné a pri behu pripomínajú skôr psov ako dobytok. Vraciame sa pomaly do kempu. Počas varenia večere sa na lavičke pri našom stane stretávame s nemeckým párom a dávame sa do reči. Sú na bicykli už od polovice mája a boli už aj v Čiernej Hore. Teraz sú už na ceste späť do Nemecka. Odhadujeme im minimálne 65 rokov. Na ich vek fakt úžasný výkon.
Dnešná túra má byť podľa našich odhadov najkrajšia (a aj naozaj bude). Vyberáme si prechod z Realpu do Gotthardpassu s prevýšením okolo 1000 metrov. Z Realpu vychádzame veľmi skoro – o 7.45. Za prvú hodinu stúpame rekordných 650 metrov. Týmto rýchlym výstupom sa dostávam do hypoglykémie, preto musím rýchlo zjesť polovicu čokolády. Po tomto strmom výstupe nasleduje ľahší úsek veľmi pekným terénom so skalami a trávou. Prechádzame sedlom vo výške 2528 metrov otvára sa nám pohľad na nórsky terén s veľa plesami. Je tu nádherne. Letíme okolo plies a hrozí nám, že v cieli túry budeme ešte pred dvanástou. Náš pôvodný plán bol stihnúť autobus o tretej, preto ho meníme na zostup až do Andermattu. Ďalšia cesta dolinou je trochu nudná. V Hospentale sa zastavujeme v miestnej reštaurácií, kde sa občerstvujeme. Dnes sa už nič mimoriadne nedeje.
Zajtra odchádzame, takže toto bude posledná túra. Vyberáme si ľahkú trasu cez Nätschen, okolo jazera Lutersee a do sedla Felilücke (2478 m). Zaujímavosťou je veterná elektráreň na kopci. Cestou späť si chceme uľahčiť klesanie a odviezť sa vlakom z Nätschenu. Akurát triafame dieru, keď 3 hodiny nejde žiadny vlak. Nezostáva nám nič iné, ako si zničiť kolená a zbehnúť tých 400 výškových metrov za 15 minút.
Nastal posledný deň nášho pobytu. Vlastne nastali posledné minúty v Andermatte. So slzami v očiach opúšťame kemping a ideme vlakom do Zürichu. Tam Kolovi ukazujem centrum, ktoré som spoznal vďaka propán-butánu. Je však veľmi teplo a tak sa radšej poberáme na klimatizované zürišské letisko. Asi polhodinu pred odletom ešte musím ukazovať pracovníčke letiska obsah ruksaku, lebo majú podozrenie, že mám zase nejaký plyn alebo benzínový varič. Nakoniec sa úspešne dostanem až domov, kde ma čakajú 39-stupňové horúčavy a Pohoda.
Začíname celkom dobre. Hneď sme zbadali text "neďaleko", potom podľa mapy dopĺňame Horváthov kríž. Ten bol v poslednom stĺpci a tam nám pochopiteľne chýbalo najviac písmen. S výkrikom "BINGO" odchádzame z amfiteátra asi na piatom mieste. Keďže to tu poznáme, hneď odbáčame na modrú značku. Potom však zisťujeme, že modré značky sú tu v podstate dve a tak sa vraciame späť k amfiteátru. Keď prechádzame okolo, opäť vykríkneme "BINGO!".
Prichádzame k prvému mostu a pod ním zadanie nevidíme. Ideme k ďalšiemu a tam tiež nič. Tak sa Mic a Lukáš vracajú a nakoniec zadanie nájdu, ale zoberú iba jedno zadanie. Preto sa Mirko prebehol po ďaľšie. Najdlhšie trvalo sudoku.
Zostávame sedieť na lavičke pri lúke a Lukáš beží po zadanie. Najprv skúšame párovať slová: "korytnačka − pancier", "chrbtica − chvost", "hárok egrešov". Z ostatných slov, ale dvojice nejde dobre vytvoriť. Skúšame ešte vytvoriť graf, ale asociácie su príliš voľné. Mišo dostáva nápad, že sú tam slová, ktoré sa zle prekladajú do češtiny. Voláme WSXovej mame a máme kompletné riešenie. Riešenie trvalo asi 45 minút.
Zostávame na Bielom kríži, keďže ďalej sa bude asi pokračovať smerom na juh. Mic beží po šifru, ale dlhšie to hľadá a tak stíhame zjesť veci kúpené v bufete ešte pred jeho návratom. Mic sa po prečítaní predchádzajúcej vety dozvedel, že stihli zjesť veci kúpené v bufete. Ešteže tam dostal od WSXa čaj. Samotná šifra nám trvá asi 5 minút.
Cestou na toto stanovište WSX a Mic stihli dopiť čaj, čo nás prirodzene zdržovalo:-) Najprv si myslíme, že pri jazierku bude treba použiť plavky, ale nakoniec získavame zadanie aj bez toho. Najprv skúšame rozdeliť písmená podľa farieb. Keďže počty nejak nesedia, tak túto metódu zavrhujeme. WSX dostáva nápad s posunmi o 0 až 5 alebo 1 až 6. Vyťahuje notebook a s pomocou programu to máme hneď. Odhadom nám to trvalo tak 15 minút.
Väčšina tímu zostáva na rázcestí žltej a modrej, keďže si myslíme, že ďalej sa pôjde cez Pánovu lúku. Lukáš beží po šifru. Zo začiatku skúšame úplne šialené veci. Napríklad vyberáme písmeno zo slova podľa toho, koľkokrát pretne najkratšia cesta daný útvar. Sú tam ale nejednoznačnosti ako strom/jabloň, mrak/oblak, žena/dievča. Nakoniec Mirko vidí, A, potom P, N... Lúštenie trvalo asi hodinu.
Na Pánovej lúke strácame asi 10 minút hľadaním šifry. Pri riešení najprv vypĺňame veci pri balóne, potom veci okolo počítačov, muzikály, náboženstvo a riešenie je na svete. Medzitým WSX míňa asi 400 Sk za GPRS cez roaming. Pred pripájaním mal ešte T-Mobile, ale zrazu ho to preplo na rakúsku sieť. Riešenie tejto šifry nám zlepšuje náladu. Trvalo nám to asi polhodinu.
Prvýkrát sme na štvrtom mieste. Tipujeme, že ďalšie zadanie bude pri Troch duboch a celý čas ich hľadáme v texte. Najskôr Mic skúšame nájsť morzeovku. Po veľa neúspešných pokusoch si všímame, že v texte je veľa slov "tu, to/toho/...". Zdá sa nám to na text priveľa a tak skúšame hľadať "kúsok za tým". Nevieme však, "koľko je kedy kúsok". Potom si ešte všímame, že v texte sú divné slová ako strigôň a intrigy, ktoré obsahujú trojku a my predsa chcem ísť na Tri duby. Duby tam však žadnym spôsobom nenachádzame. Ešte nám bolo podozrivé aj slovo jednostranný, ale škoda, že sme nečítali aj medzi slovami... Tak sa po 2 a polhodine rozhodujeme zavolať nápovedu. A z Troch dubov je nakoniec Snežienka. Haluzenie sa obcas nevyplaca.
Najprv asi 20 minút všetci len pozerajú na zadanie a nikto nič nepíše. Všímame si, že sú tam štvorky a jednotky. A z IQ testov vieme, že v podobných úlohach sa spodné ihličie odpočítava. Lukáš sa chce silou-mocou prejsť po nápovedu, ale našťastie Mišo a WSX správnym spôsobom vypočítavajú písmená. Riešenie nám trvalo asi polhodinu. Pred odchodom ešte hľadáme mapu, ktorá nám vypadla pri moste. Nakoniec nám ju dáva tím ustredni topeni, ktorí ju našli na zemi.
Pred príchodom na Slavín ešte usudzujeme, že šifra bude mať asi niečo s azbukou. Na zastávke trolejbusu sa pripájame na internet, sťahujeme azbuku a prispievame do fóra. Na Slavíne Mišo nachádza troch vojakov a skúšame predĺžiť priamku do kríkov, ale tam nič nie je. Potom Mišo odpisuje text zo sochy, ale nevidí slová za obidvoma záhybmi. Text je teda príliš krátky a nič nevychádza (toto bolo asi po hodine pobytu na Slavíne). O ôsmej hodine sú tam už aj policajti a nemáme ďalšie nápady. Chceme si ešte zalúštit a nápady dochádzajú, tak voláme na nápovedu. MišoF nám hovorí, že sme mali odpísať ten nápis. Sami si nadávame, že sme to zle odpísali a že sme sa vlastne nemuseli vzdávať tak skoro (po troch hodinách na Slavíne). Ďalej ideme na ulicu Zamocká (nie Zámocké schody) a nevieme nájsť šifru. Potom volá Monika WSXovi, nech prídeme na guláš do cieľa.
V cieli vidíme ostatné šifry. Keby sme sa nevzdali, asi by sme prišli aspoň na trinástku. Braillovo písmo sme so sebou mali a Mišo vyhmkal Yesterday hneď. Nevadí, sledovať priebeh z cieľa bola tiež zábava.
Prvý ročník Haluze bol super. Páčilo sa nám, že sme si mohli zobrať dve zadania. Najkrajšie šifry boli bratia, maze3, graf, vojaci. Na druhej strane, zadania ste nemuseli tak schovávať. Sme zvyknutí z Čiech, že je to hneď vidno a že dané miesto netreba prehľadávať. A na budúce zabezpečte lepší signál v Karpatoch. Naše časy SMS po siedmu šifru veľmi nesedia. Takisto by sa mali posielať dve SMS zo stanovišťa − čas príchodu a čas odchodu. Potom by bolo vidno, ktorý tím sa dlho presúva alebo má zlého navigátora. Ešte lepší nápad je dať každému tímu nejakú špeciálnu vysielačku a vykreslovať na mapu aktuálnu pozíciu každého tímu... No ale to asi tak skoro nebude.
Napísal Lukáš, dopísal Mic. Ostatní neboli v pondelok večer online.
Tento rok pripadla hrebeňovka cez Malú Fatru na 10. a 11.9.2006. Predpoveď počasia vyzerala veľmi dobre, takže nebol dôvod na vážnejšie obavy. Bolo nás 6, čo bol celkom primeraný počet.
Vstávam v nedeľu ráno o 3:00. So zbalenými vecami a biednym videním sa za pomoci autobusu dostavím do Pezinka na železničnú stanicu, kde sa stretne zdravé jadro našej expedície: Kolo, Lukáš, Palo a ja (Martin). Cesta osobným vlakom na Hlavnú stanicu ubehne rýchlo. Kolo nás cestou informuje o dnešnom hromadnom výstupe na Veľký Rozsutec, čo nás teší i zarmucuje. Na Hlavnej stanici sa k nám pripojí Mišo a Radka. O chvíľu nám ide rýchlik do Žiliny. V nami preplnenom kupé vládne zo začiatku veselá nálada, ktorú po chvíli vystrieda spánok. Cestujeme pri východe Slnka a z vlaku pozorujeme nádherné hmly za úsvitu. Neskôr nás nadchne aj opar nad vodnou nádržou Sĺňava. Vystupujeme v Žiline a presúvame sa rovno na autobusovú stanicu, kde hneď nastupujeme na autobus do Štefanovej. Autobus je plný a tým sa potvrdili Kolove slová. Počasie je od rána dobré, je slnečno a takmer bezvetrie. Vystupujeme v Štefanovej a šliapeme rovno hore po zelenej značke do sedla Medziholie medzi Veľkým Rozsutcom (1609 m) a Stohom (1608 m). Po chvíli odpočinku sa vydávame na strmé stúpanie na Veľký Rozsutec. Cesta vedie krátko lesom, cez zosuvy a neskôr sa driapeme po skalách a železných rebríkoch. Radka a ja prichádzame na vrchol poslední okolo 13:00. Na vrchole je podľa očakávania plno turistov a tak sa snažíme nájsť aspoň kúsok voľného miesta na zjedenie obeda. Výhľad z vrchola je nádherný, vidíme veľkú časť Slovenska a preto si Kolo musí odfotiť včelu na kameni. Po obede fotografujeme a začíname zostupovať späť do sedla Medziholie, kde si dávame ďalší oddych. Pokračujeme žltou značkou popod Stoh, aby sme nemuseli zbytočne stúpať. Cesta vedie lesom a na naše podrážky sa lepí jemné ílovité blato. Neskôr sa žltá značka spája s červenou a vedie na Stohové sedlo (1230 m) a Poludňový grúň (1460 m). Konečne sa dostávame na ozajstný hrebeň Malej Fatry a kocháme sa nádhernými výhľadmi. Pred Poludňovým Grúňom oddychujeme celú hodinu v mäkkej tráve a užívame si krásne chvíle aj pri vytváraní zátišia pre fotografiu. Aj keď sa nikomu nechce, pokračujeme stúpaním po hrebeni a ďalej už priamo na chatu pod Chlebom cez sedlo v Stenách (1480 m) a Hromové (1686), kde sa odpájame z červenej a pokračujeme klesaním na chatu. Počas prechodu je stále krásne počasie a pomaly začína zapadať slnko, čo vytvára nádhernú atmosféru. Prvá časť výpravy prichádza na chatu o 18:30 a objednáva 6 miest v izbe s názvom Chleb. Na chatu prichádzam s Radkou posledný vo chvíli, keď sa ostatní rozhodli vykúpať v nádrži s ľadovou vodou pred chatou. Netrvá dlho a kúpeme sa aj my dvaja. Nocľah na osobu a noc v spacáku vyšla na 150 Sk. Na chate si dávame chutnú teplú večeru. Spoločnosť na chate nám robili českí turisti, ktorí si so sebou vzali aj dvoch milých psov. Na všetkých zanechalo skoré vstávanie svoje stopy, no večer si čítame ešte pánske magazíny a Kolo s Palom si to rozdávajú na šachovnici. O desiatej už všetci poslušne spíme, aby sme nabrali dosť síl na nasledujúci deň.
Ráno sa zobúdzame do ďalšieho nádherného dňa a rovno z postele idem fotiť inverzie v Turčianskej kotline a všade naokolo. Takéto ráno človek zo Západného Slovenska málokedy vidí. Povzbudení krásami Slovenskej prírody raňajkujeme a už o 8:45 vyrážame po zelenej späť na hrebeň do Snilovského sedla (1520 m). Odtiaľ rovno na najvyšší vrch Malej Fatry − Veľký Kriváň (1709 m). O 9:40 sme na vrchole a stretáme mladý český pár, s ktorým sa na hrebeni ešte aspoň 4-krát stretneme. My fotíme ich a oni fotia nás. Pozorujeme meniacu sa krajinu pod nami, ranné opary sa pomaly rozplývajú a odkrývajú mesto Martin. Z druhej strany je krásny výhľad na Žilinu a jej novú dominantu − automobilku Kia. Zostupujeme cez Pekelník (1609 m) do sedlo Bublen (1510 m), kde sa váľame v jedinečne mäkkej voňavej tráve. Tu, pri prameni, sa rozhodujeme o ďalšom konečnom úseku hrebeňovky. Dávame prednosť trase do Strečna. Druhý variant bol ísť od sedla Priehyb (1462 m) do Krasňan. Nasleduje stúpanie na Malý Kriváň (1671 m). Už z diaľky je dobre zretelný monolit na jeho vrchole, Lukáš sa ho podujme zdolať. Na vrchole sa nezdržujeme dlho, pokračujeme klesaním až po sedlo Priehyb. Tam si dávame ďalšie pohodlné váľanie v tráve a užívame si ďalšie výhľady z hrebeňa. Ďalej stúpame na Stratenec (1512 m) a odbáčame na žltú značku, ktorou obídeme Biele skaly a vrch Suchý (1466 m). Klesaním cez les sa dostávame na chatu pod Suchým a dávame si obed. Atmosféra chaty pod Chlebom a tu je veľmi rozdielna, hlavne kože z mŕtvych zvierat povešané na stenách do chuti veľmi nepridajú, no sme hladní a zjeme všetko. Po obede na nás doľahne nakrátko únava, no o pár minút sme už na ceste do Strečna. Cesta vedie lesom a zvládame ju celkom rýchlo, aj napriek početným zrázom. Dostávame sa ku zrúcaninám Starého hradu, kde si dávame krátku prestávku na zopár fotografii a pokračujeme ďalej po asfaltovej ceste na stanicu v Strečne. Prichádzame tam okolo 17:00, tesne pred odchodom vlaku do Žiliny. Stíhame ho na poslednú chvíľu. Zakrátko už sedíme v rýchliku do Trnavy a Bratislavy. V našom kupé sedia milí a usmievaví mladí ľudia a bavíme sa celú cestu až do Trnavy, kde sme vystúpili okrem Radky a Miša, ktorí cestovali ďalej do Bratislavy. Tým sa hrebeňovka v Malej Fatre skončila úspechom a zároveň bola krásnym záverom letných prázdnin 2006.
Napísal Martin, cenzúroval Lukáš.
Vo výprave do Rakúska sme boli len traja statoční − ja (Lukáš), WSX a Kolo. Môj brat Palo dva dni pred odchodom ochorel, takže zostal doma. Ak nie je v texte uvedené inak, teplota sa pohybuje od 8 do 12 stupňov Celzia. Ramsau am Dachstein leží približne vo výške 1100 m nad morom.
V stredu 3.8. zhruba na obed (keďže WSX neskoro vstal) opúšťame slovenské hranice. V aute sme traja, ale už by sa doňho asi nikto nezmestil, lebo na zadnom sedadle je kopa batožiny. Okolo piatej prichádzame do Ramsau am Dachstein. V informačnom centre si kupujeme mapu a sprievodcu (dokopy za 12 eur). Z dvoch kempingov si vyberáme Beach Camping, pretože ten druhý je dosť od ruky. Stan staviame za výdatného dažďa. Pred západom Slnka ešte stíhame spraviť malú prechádzku po okolí.
Na druhý deň doobeda prší, a tak zostávame v stane. Poobede už len mrholí, preto sa rozhodujeme vyjsť na najbližší kopec. Cesta ide po chodníku na vrchol lanovky Rittistadl. Tesne pod vrchom začína výdatne pršať. Ideme okolo chatky, kde je vnútri určite teplo. Vrchol celého kopca je ešte o kilometer ďalej, ale rozhodujeme sa vrátiť sa − hlavne kvôli dažďu. Späť ideme po spevnenej ceste, ktorú lemujú rozprávkové postavičky (asi atrakcia pre deti). V polovici zostupu sa schovávame v malej drevenej chalúpke, postavenej asi spolu s postavičkami. Vraciame sa do kempingu − celá túra nám trvala asi hodinu a švrť. Teraz skoro neprší, tak sa rozhodujeme zájsť do Ramsau-Ort. Ramsau tvoria chaty a penzióny roztrúsené po okolí a Ramsau-Ort je centrum, kde sa nachádzajú nejaké obchody a informačné centrum. Ideme asi polhodinu príjemným chodníkom po kraji lesa. V Ramsau-Ort ideme do potravín a chvíľu sedíme na lavičke. Po návrate do kempingu už len jeme a v kempingovej reštaurácii si dávame čaj. V televízii zisťujeme, že predpoveď na ďalšie dni nie je priaznivá.
Ráno to s počasím vyzerá celkom dobre. Dážď je slabý a iba občas mrholí. Okolo 9:30 vyrážame z kempu a odvážame sa autom asi 5 km na parkovisko. Našim cieľom je vrchol Rötelstein. Najprv ideme asi 50 minút po asfaltke na chatu Bachalm. Dá sa ísť aj mikrobusom, ale stojí to pár eur. Od chaty ideme chvíľu po lese, chvíľu po lúke a vidíme nejakých svišťov. Za hranicou lesa sa pasú kravy. Všímam si, že jedna z kráv nám križuje cestu a tak vybočujem trochu z chodníka. Krava sa pohýna rovnakým smerom, tak sa skúšam uhnúť doľava. Krava môj pohyb kopíruje − asi je hladná. Tretí pokus mi už vyšiel. Kravu obchádzam veľkým oblúkom sprava a to jej už zjavne nevadí. Medzitým sa púšťa dážď, ktorý nás sprevádza až do sedla Sulzenhals vo výške 1800. Obzeráme si Rötelstein a rozmýšľame, kadiaľ vedie turistický chodník na vrchol. Všade sú strmé skaly, z čoho nám vychádza, že sa ešte zabavíme. Chvíľu ide značka cez kosodrevinu, ale ďalej sú už len kamene a chodník stúpa prudko dohora. Na chodníku je veľa drobných kamienkov, ktoré sa šmýkajú a nedržia nohu. Ideme opatrne. Po pár minútach mi padá na prst kameň spod Kolovej nohy. Bol som od Kola dosť ďaleko, ale už som nestihol reagovať na padajúci kameň. Neskôr sa Kolo šmýka asi 5 metrov spolu s kameňmi. WSX ide pomalšie a tak ho párkrát čakáme. Asi v polovici výstupu si dávame obedňajšiu prestávku. Volíme miesto medzi dvoma veľkými kameňmi, kde nefúka. Teplota je už dosť nízka, lebo máme dosť skrehnuté prsty. O pár metrov ďalej ide značka cez úzku skalnú štrbinu a treba v nej zapájať všetky 4 končatiny. Za štrbinou sa postupne stúpanie zmierňuje a celkom hore už nie sú kamene, ale tráva. Na vrchol vo výške 2247 m vystupujeme o 12:55. Hore zostávame krátko, lebo je tam zima. Navyše začína fúkať a snežiť. Pri prechode dole cez skalnú štrbinu povzbudzujeme WSXa a pomaly sa aj počasie umúdruje. V sedle je už celkom teplo a vidno aj kúsok z ostatných kopcov (predtým boli v mrakoch). Pod sedlom stretávame prvých turistov po 3 hodinách a pokračujeme ku chate Bachalm. Vnútri si dávame čaj a zostávame tam asi hodinu. Pri návrate autom do kempingu zisťujeme, že sa v areáli kempingu koná triatlon. Je tam plno áut a ľudí. Chvíľu to v cieli sledujeme a potom ideme jesť. Dávame dokopy moju a Kolovu kapustu. Jeme ju rovno z variča počas toho, ako sa zohrieva. Okolo ôsmej začína pršať. Ako sa neskôr ukáže, bude pršať ďalších 40 hodín v kuse.
Ráno zase prší a doobeda zostávame v stane. Poobede sa chvíľu zabávame pri jedinom počítači v kempingu. Za 1 euro sa na ňom dá surfovať 12 minút na internete. Najprv zisťujeme podľa skrolovacieho panelu, že na počítači asi beží Linux a KDE. Po stlačení Ctrl-Alt-F1 sa naozaj počítač prepol do terminálu. Skúšame všelijaké heslá a nič. Potom vhadzujeme mincu a už máme prístup aj ku grafickému prostrediu. Za pár minút zisťujeme, ako to celé funguje a že to majú dobre zabezpečené. Zábava sa nám teda skončila a tak sa rozhodujeme navštíviť plaváreň. Nasadáme do auta a v Ramsau-Ort si kupujeme lístok na plaváreň za 8 a pol eura. Ja som mal kúpanie ešte o trochu drahšie, lebo som si za 12 eur kupoval plavky. Z plavárne sa vraciame do stanu asi o siedmej. Čudujeme sa nad počinom bratov Čechov, ktorý si stan stavajú na podmočenom štrkovom parkovisku. Varíme poriadnu večeru − cestoviny s kuracím rezom a nejakou zeleninou. Je toho poriadne veľa, každý má plný ešus. Nakoniec to zvládame a Kolo to dáva pod 4 minúty (nie jedlo, ale hru na mobile).
V pondelok ráno prší, ale podľa predpovede sa to má poobede zlepšiť. Česi aj napriek silnému dažďu a vetru idú na túru. Okolo 9:30 si hovoríme, že ak neprestane do hodiny pršať, odchádzame domov. Pršať neprestáva a navyše začína poriadne fúkať. Akurát keď balime stan, je vietor najsilnejší. Neskôr doma zisťujem, že niektoré tyčky vietor ohol. Asi o jedenástej odchádzame z kempingu. Naša výprava nebola teda príliš úspešná, ale asi sa sem niekedy ešte vrátime. Na fotkách vyzerali tie kopce celkom dobre.
Expedícia na najobávanejšiu a najťažšiu horu malokarpatského oblúka
pripadla na 22. decembra 2005. Zloženie výpravy nebolo náhodné: Ivan,
Lukáš, Kolo, Gajdoš. Po zvážení poveternostnej situácie sa Ivan, Lukáš
a Kolo dostavili na miesto začiatku výpravy: Gajdošov dom. Po krátkej
prestávke sme sa vydali na cestu. Začiatok vedie cez dedinku Dubová,
táto trasa je neznačkovaná. Postupne začína pribúdať les a sneh. Jemne
sneží, čo má za následok neskoršie komplikácie so snehovými závejmi a
zapadanie do snehu. Nálada vo výprave je od začiatku viac než dobrá a
udržiava sa až do konca. Po ceste stretávame dvoch záhadných mužov s
terénnym automobilom, pri ktorých leží srnka bez kusa mäsa. Pribúdanie
snehu je badať s rastúcou nadmorskou výškou. Onedlho prichádzame na
miesto, kde stoja dva drevené domčeky. Toto miesto sa volá Osada dolina
a je to aj najvyšší bod, kam sa dostala výprava, ktorá sa pokúšala
zdolať Kuklu 11.9.2005. Niektorí jedia, iní fotografujú. Na tomto
mieste zotrváme asi 12 minút a vydávame sa strmým zrázom na značkovaný
chodník, ktorý vedie od chaty Fúgelka až po obec Píla. Po napojení na
chodník prichádzame k rázcestiu, kde
pokračujeme po modrej značke. Vedie priamo k hore. V týchto častiach už
pociťujeme pribúdanie snehu, čo má za následok postupné premoknutie
nohavíc. Nám to však v tejto chvíli neprekáža a veselo sa hádžeme do
snehu, kvôli zopár fotkám. Sledujeme
modrú značku, ale po chvíli nej zídeme a tak len letmo triafame správny
smer. Z tejto vzdialenosti je už badať hlavný hrebeň Kukly a tesne pred
náročným výšvihom sa posilňujeme hroznovým cukrom, Ivanovým čajom a inými steroidmi. Pri
strmom stúpaní s plnými botami
snehu, sa dostávame na hlavný hrebeň, kde nás čaká ešte viac snehu. Popritom sa snažím
fotografovať a zachytiť niektoré okamihy takmer mokrým fotoaparátom a
so skrehnutými prstami. Lukáš robí stopu ako prvý a tá vedie až na
vrchol. Dostávame sa až k vytúženému cieľu a keď stojíme na vrchole
Kukly a na jej rozhľadni, chceme
rýchlo zísť dolu. Spravíme vrcholové fotografie. Výhľad z vrcholu nie
je veľmi priaznivý, zato je pekne vidieť rozdiel medzi záveternou a
náveternou stranou. Na záveternej strane sú stromi biele od padajúceho
snehu. Po zvážení našej ďalšej cesty sme použili inú trasu, smerom ku
chate Fúgelka. Lukáš znova ide ako prvý a robí stopu. Prechádzame na
druhú stranu hrebeňa a začína byť cítiť chladný vietor. Táto časť trasy
ubieha rýchlo. Ideme približne po značke, neskôr sa odpájame a ideme
smerom ku chate. Chvíľami sme nerozhodní ktorým smerom sa vydať a tak
poslúchneme Lukáša, s ktorým nie všetci súhlasíme. Našťastie preňho sa
neskôr pred nami objaví obrys chaty a tým sa dostávame na asfaltovú
cestu, ktorá vedie priamo do Dubovej. Tento úsek ubieha rýchlo, u
Gajdošíkovcov sa najeme, rozdelíme
fotky a Ivan, Lukáš a Kolo idú na autobus späť domov. Tým sa expedícia
Kukla skončila úspechom a tentoraz sme horu pokorili.
Napísal Gajdoš/Dubajdoš
Tmou bolo 4. − 5.11.2005 v Brne. Systém hry je taký, že výsledok každej šifry je popis miesta, kde sa nachádza ďalšia šifra.
Začalo sa to celkom v pohode (až na to, že jeden člen tímu odmietol na poslednú chvíľu účasť...). Dorazili sme na miesto trošičku skoro. Tak nás organizátori odtiaľ vyhnali, a šli sme het. Nato sme našli pekný park, kde sme si zahrali frisbi (boli sme aj s Konecnou Stanicou Pivo), po ktorom sme sa šli posilniť do neďalekej reštaurácie.
Registrovali sme sa rýchlo, tak sme išli znovu hrať na ihrisko frisbi. A začala sa prvá šifra. Bolo jasné, že pre Brňákov to je ľahké, takže sme len čakali, kým povedia kam. Ale podarilo sa nám uhádnuť kostol Cyrila a Metoda, tak sme sa tam vybrali. Chvíľku po našom návrate na ihrisko už boli miesta vyvesené, tak sme tam išli.
Druhá šifra nebola ťažká, ibaže trošku prácna. Postupne sme si označovali možnosti, až sme nakoniec dospeli k výsledku (medzitým sme pomohli jednému tímu opraviť discman - mali zapnutý hold, tak sa im nechcel zapínať...).
Nastal kameň úrazu. Azimut sme si zvolili opačne, čiže sme došli na zlé miesto. Takto sme stratili asi polhodinu. Polovičku tímu sme nechali pod hradom a dvaja sme sa vybrali hore doniesť šifru. Šifra vyzerala pekne, ale predsa len nám to chvíľku trvalo. Skúšali sme totiž až príliš zložité veci.
Kokos: zaujímavá šifra, zvlášť keď sme si prečítali, že kokos nie je jedlý, trošku neskôr ako sme ho začali jesť... Toto bola taká škaredšia šifra, lebo nie všetky slova nám davali zmysel, takže sme často museli skúšať veľa možností. Na jej zdolanie sme museli pozerať register ulíc.
Po tom, čo sme sa nedostali do dvoch nočákov, ktoré šli tesne po sebe a boli plne Tmárov, sme sa rozhodli ísť tie 4 km peši. Kedže sme stretli cestou jednu skupinku, ktorá to vzdala na 3. šifre, tak sme sa aspoň dobre porozprávali. Ďalšia šifra nás pobavila. Ale aj tak nám trvala dlho, a navyše Lukáš začal lúštiť v spacáku, čo sa prejavovalo chrápaním a čiastočným demotivovaním. Táto šifra sa nám páčila najviac.
Táto šifra asi nebola až taká ťažká, len nikto nedostal nápad, ako ju riešiť. Postupne skoro všetci zaspali (najprv samozrejme Lukáš, lebo mal spacák) a v spánku sme nič nevylúštili. O 7:00 sme sa už rozhodli vzdať, všetkým bolo zima a nikomu sa nechcelo.
Prídeme aj nabudúce, akurát si zoberieme ešte teplejšie oblečenie a
budeme viac motivovaní nespať.
MišoN a Lukáš
Svíčky boli 27. − 28.8.2005 v českom meste Polička. Systém hry je taký, že výsledok každej šifry je popis miesta, kde sa nachádza ďalšia šifra. Nasleduje text, ktorý sme poslali organizátorom.
Došli sme tak o 14:00. Bee odviezol auto do dediny, a my sme si zatiaľ vybrali prvú šifru. Ani sme ju nezačali riešiť, a vybrali sme sa rovno do dediny stretnúť sa s Bee-om, asi po 2 minútach nás prešla chuť stavať puzzle za pochodu. Takže sme ho radšej dali do krabičky a pokračovali v ceste. Zrazu sme zbadali Bee-ho, tak sme sa hneď zložili, a poslušne začali skladať puzzle. Super, po prevrátení sme dostali miesto výskytu ďalšej šifry.
Po príchode na miesto sme hľadali vedľa, potom sme si všimli rozbitú budovu vedľa kostola. Na lúštenie sme si našli dobré lavičky, takže to bolo pohodlné. Jediné, čo nám vadilo, bolo teplo, preto sa začala vo väčšej miere konzumovať kofola (aspoň sme ju nemuseli nosiť;-). Hneď sme spoznali, že je to morzeovka, ale tretie písmeno nám nejako nesedelo. Tak sme to skúsili odzadu, a to už sedelo. Ale stále tam boli nejaké pné veci. Mišo si spomenul, že židia vynechávajú samohlásky. A nepíšu oni aj odzadu? Píšu. Keď sme to už mali napísané v správnom poradí, ľahko sme doplnili písmená.
Tretia šifra. Našli sme nejakú pnú tabuľku. Jéj, otázky na Slovensko. Ale s niektorými sme už mali problémy. Z toho, že čísla boli od 1 po 24 a neopakovali sa, sme usúdili správny spôsob riešenia. Tie, čo sme nevedeli sme postupne natipovali, ale to sme už dávno vedeli, kam máme ísť.
Po príchode na miesto sme šifru nenašli, boli sme totiž pri Balde. Na mape sa kaplnka javila, že je asi 100 m na sever v lese od Baldy. Tretia šifra mala znieť "Kaplnka 1,5 km severne ...". Keď sme už boli na Balde, aspoň sme sa občerstvili v bufete a Lukáš s Mišom išli k druhej kaplnke. Cestou späť sme sa to pokúšali riešiť. Lukáš na to prišiel rýchlo, ale pomýlil sa pri rátaní, lebo to robil z hlavy. Po príchode k zvyšku družiny už bol k dispozícii papier a riešenie sme mali rýchlo.
Piata šifra bola pekne schovaná. Super, matická šifra! To by pre 4 matfyzákov (+1 budúci) nemal byť problém. To, že z=24k a z=108k sme mali do 10 minút, druhá časť tímu však nevedela rýchlo dodať prvočísla. V Eratostenovom site Rasťo a Bee používali skvelú zrýchľujúcu metódu, ktorá nás svojou chybovosťou spomalila a túto šifru sme preto dali až za dve hodiny.
Pri šiestej šifre bolo rybníkov nejak veľa, ale šifru sme našli podľa svetla. Po prvom pohľade nás napadlo, že to budeme strihať. Pri druhom však vidíme, že tvary sú kreslené hrubou čiarou a 40 dielov je predsa len veľa. Našli sme si miesto na hrádzi a rozložili karimatky. Po spravení štatistiky sme skonštatovali, že písmená budú rovno tvoriť vetu, len ich treba usporiadať. Skúšali sme tiež rovnaké tvary, ale pri zabudnutom R vychádzalo akurát DOMEC. Po dlhšej dobe bez nápadov sme sa rozhodli pre nápovedu. Nápoveda bola dobrá, a uistila nás, že nemáme nič strihať. Našli sme názov mesta, ale čo to druhé slovo? Vlastne podľa nápovedy mohli byť aj dve, ale slov na b je dosť málo. Jediné, čo nás napadlo bol Mozambik (aj keď to nesedí). Možno dáka krčma. No čo už, ideme do dediny a snáď to nájdeme. Tesne pred dedinou prišla spásonosná myšlienka: Boží muka!
Oooo. Fyzika. Čísla sú zbytočné? Zápis? Skúsili sme zápis a fungovalo to. Najprv sme mali síce Sirci triz, ale potom sme pozreli na mapu a vedeli sme, kam treba ísť. Zásluhu na vyriešení tejto šifry mali samozrejme aj dobré lavičky ktoré sme našli, zatiaľ čo ostatné tímy riešili na zemi;-).
Ďalšiu šifru sme riešili pri ceste, kde každú chvíľu išlo okolo auto. Keď sme ju už mali skoro vyriešenú, išli okolo policajti a povedali nám, že nemáme mať nohy na ceste. Ináč taká drobná poznámka. Čo robia ľudia o 3:00 ráno na cestách, a prečo jazdia autami? Nemôžu radšej spať? Po získaní piateho písmena zo siedmich Lukáš zobral mapu a dokreslil šípku. A pokračovali sme ďalej.
Ďalšia šifra bola fakt ľahká, analytická geometria nedala veľa práce. Vzdialenosť podľa súradníc sa nám počítať nechcelo, preto sme podľa smeru pomocou pravítka našli kaplnku. Ďalej sme išli cez lúku a topánky nám úplne premokli.
Desiatu šifru by sme asi dali rýchlo (lebo nápad bol), ale boli sme unavení a niektorí museli šoférovať domov, tak sme si v altánku tak hodinu pospali. Potom sme sa rozhodli, že to balíme (asi 6 hodín ráno). Tak a tu sme zistili našu chybu. Asi 5 minút odtiaľ bol Divadelný klub, kde bolo teplo. Tam sme ešte popri spánku dolúštili ďalšiu šifru, a našli sme potom 11. šifru. Pri nej sme už skončili, lebo sme sa potrebovali pred cestou domov vyspať (hlavne šoféri). Tak sme spali, až kým sme sa nerozhodli odísť (asi o 9:00).
Hra celkovo sa nám páčila, 2 členovia týmu boli na Bedne 2005, ostatní
prvýkrát na takejto hre. Po prečítaní zážitkov iných tímov zisťujeme,
že telefón dosť pomohol. Ale čo už, roaming je drahý. Keby sme nemuseli
šoférovať domov asi 250 km, tak by sme hru hrali až do 9:30 a možno by
sme ju dokončili. S veľkou pravdepodobnosťou nás tam máte o rok.
Spísali MišoN a Lukáš
Je pondelok 4.7.2005 a vyrážame na prechod celého hrebeňa Nízkych Tatier. Kolo, Lívia, Palo a ja (Lukáš) sme v Šumiaci o pol jednej a vyrážame na Kráľovú hoľu. Po pár minútach nás však premáha hlad a sadáme si na obedňajšiu prestávku. Vo vlaku sa nám totiž nechcelo vybaľovať jedlo a tu je to predsa len väčšia romantika. Po obede však už ideme naplno do kopca. Oproti našej minulej návšteve tu ubudlo stromov, za čo môže veterná kalamita. Pri výstupe sa dosť potíme, lebo je vysoká vlhkosť vzduchu. Za hranicou lesa začínam mať problémy s dýchaním a na Kráľovú hoľu (1946 m) prichádzam trochu neskôr. Hore zostávame v miestnosti pre turistov a vyrážame asi o 45 minút. Asi po desiatich minútach chôdze stretávame svišťa. Z hôlnatého hrebeňa máme veľmi dobrý výhľad na všetky strany a počasie je celkom dobré. Na vrcholoch Strednej hole a Orlovej zastavujeme a ležíme chvíľu v tráve. Po Bartkovej nasleduje strmý zostup do Ždiarskeho sedla. Tu stretáme štyroch Čechov a dozvedáme sa, že od Veľkej Vápenice je značka po kalamite nepriechodná. Rozhodujeme sa, že dnes sa ešte vyspíme na hrebeni, ale ráno zídeme do Pohorelej a odvezieme sa autobusom až na Čertovicu. Pokračujeme ďalej na Andrejcovú, kam dorážame asi o 19:30. Keďže je už neskoro, tak len varíme a ideme spať.
Ráno vstávame pred ôsmou a z útulne vyrážame asi o 9:15. Ideme po modrej značke, ale po prudkom klesaní prichádzame na lúku, za ktorou pokračuje značka. Ďalej sú však pováľané stromy, preto ideme po lesnej ceste podľa mapy. Asi po 15 minútach odbáčame na zarastenú cestu, navyše na rastlinách je veľa vody. Po skončení strmého klesania prichádzame na spevnenú cestu, ktorá sa neskôr mení na asfaltovú a o 11:00 prichádzame na železničnú stanicu v Pohorelej. Keďže tam nikto nie je a je tam pekne, počas čakania na autobus obedujeme a relaxujeme. Cesta autobusom do Brezna trvá asi hodinu, ďalšiu hodinu a pol čakáme na autobus na Čertovicu. Na Čertovici sme o 15:20 a vydávame sa na stúpanie na Lajštroch. Je tu dosť popadaných stromov a z chodníka je veľa odbočiek obchádzajúcich stromy. Po strmom stúpaní nasleduje relatívne rovný úsek po hrebeni, kde sa chodník stráca v kosodrevine. Pár minút za Kumštovým sedlom máme druhý obed. Stretávame Čechov, ktorí nám včera povedali o nepriechodnosti hrebeňa. Stúpame na Malý Gápeľ (1807 m) a začína byť chladnejšie. Ďalej ide chodník príjemným traverzom na Králičku a potom po hrebeni k Chate M.R. Štefánika. Asi 500 metrov pred chatou na nás padá pár kvapiek dažďa. Ubytovávame sa za 270 korún a pred večerou sa ideme sprchovať. Teplá voda má tiecť až od 20:15, ale nám sa nechce čakať. Studená voda je však naozaj studená a tak sme osprchovaní veľmi rýchlo. Na večeru si dávame aj s Palom špagety a začína pršať. Spať ideme o 21:30.
Celú noc pršalo a prší aj ráno. Na raňajky máme krupicovú kašu, iba Kolo má praženicu. Pršať prestáva asi o jedenástej a tak sa vydávame na cestu. Rozhodujeme sa, že skúsime vyjsť pod Ďumbier a keď bude zlé počasie, zídeme do Demänovskej doliny. Prvých 20 minút je dážď mierny, no potom už konečne prší poriadne. Po príchode do Krupoveho sedla opúšťame červenú značku a ideme po zelenej dole kopcom. Premoká už aj to, čo by premokať nemalo a mne osobne je dosť zima. Na traverzoch sú kamene a dosť sa šmýkajú, Lívia má preto problémy. Po chodníku občas tečú potôčiky vody. Asi po dvoch hodinách v daždi vchádzame do lesa, ja s Palom sme ušli Kolovi a Lívii. Túžime len po suchých veciach a preto to valíme dole kopcom a ideme bez prestávky. Prichádzame do reštaurácie v Lúčkach. Zohrievajú nás suché veci a cesnaková polievka. Odtiaľto už ideme domov autobusom a vlakom.
V stredu 25.8.2004 vystupujeme z autobusu v Štefanovej. Po prvý raz vyrážame na hrebeňovku aj s medzinárodnou účasťou. Okrem mňa, Ivana, Kola a Lívie s nami ide írsky Novozélanďan Matthew. Po doplnení zásob v potravinách vyrážame o 10:15. Vychádzame z dediny, kde chodník pokračuje strmým stúpaním po lúke. Na chodníku je dosť blata, s ktorým si užijeme ešte veľa srandy. Vchádzame do lesa, kde pokračuje strmé stúpanie. Tesne pred sedlom Medziholie sa kopec zmierňuje, v sedle celkom silno fúka a vidíme aj kravy. Po krátkej prestávke sa vydávame na výstup na Veľký Rozsutec. Pravé stúpanie sa začína až teraz, sklon svahu je určite väčší ako 45°. Počas výstupu na nás chvíľu slabo prší, neskôr musíme aj s našimi ťažkými batohmi liezť po skálach s reťazami a rebríkmi. O 12:55 vychádzam na vrchol (1609 m), Kolo tu bol asi o 2 minúty skôr. Zostávame hore asi 50 minút, jeme, kocháme sa výhľadom a fotíme. Pri zostupe má Lívia trochu problémy kvôli hladkým podrážkam, preto ju musíme čakať. Znova schádzame do sedla Medziholie, ja s Kolom máme malý náskok, preto sa ideme pozrieť na blízky prameň. Prameňov je tu viac, ale ani jeden netečie poriadne. Zo sedla ideme po žltej značke cez les popod Stoh, pretože by sme museli zbytočne nastúpať 450 výškových metrov. Značka ide po úzkom a veľmi zablatenom chodníku. Po napojení na červenú značku nasleduje asi 200-metrový zjazd po blate. Najviac je zablatený Ivan, ktorý si špinavé nohavice necháva aj na spiatočnú cestu vo vlaku. Vychádzame z lesa a ďalej ideme po holi, kde silno fúka vietor. O 16:45 sme na Poludňovom grúni (1460 m) a počasie sa viditeľne zhoršuje. O piatej začína pršať, no dážď je slabý a vždy na chvíľu prestane. Ešte stúpame posledné výškové metre a mierne klesáme do sedla za Hromovým, kde už definitívne prestáva pršať. Odtiaľto pokračujeme po žltej značke smerom k Chate pod Chlebom. Tesne pred chatou sa ešte štvrťhodinu pasieme na čučoriedkach, o 18:20 sme na mieste. Najprv si dávame dobroty miestnej kuchyne a kúpeme sa v miestnom termálnom bazéne. Neskôr po objednaní nocľahu za 130 Sk na osobu začíname sušiť veci a v izbe to poriadne smrdí. Spať ideme asi o 22:00.
Ráno všetkých zobúdza môj budík o 6:57, ale z postele vstávam len ja. O 8:15, keď už som naraňajkovaný a zbalený, vstanú aj ostatní. Nakoniec vyrážame o 10:00. Na hlavný hrebeň sa vraciame po zelenej značke. Zo Snilovského sedla vystupujeme po červenej o 10:45 na najvyšší vrchol Malej Fatry − Veľký Kriváň (1708 m). Fotíme sa a po štvrťhodine sa vydávame na zostup do sedla Bublen. Kúsok za sedlom je pri chodníku výdatný prameň, z ktorého si dopĺňame vodu do fliaš. Posledné, 250-metrové stúpanie na Malý Kriváň (1670 m) vedie po úzkom skalnatom hrebeni. Na vrchol vychádzam ako prvý o 12:20. Chvíľu tu zostávame a konzumujeme sladkosti, hlavne čokoládu. Klesáme do sedla Priehyb, kde odbáčame z hrebeňa na modrú značku. O chvíľu nachádzame vhodné miesto na jedenie a zostávame tu asi polhodinu. Je tu mäkká tráva, ktoré sa veľmi páči hlavne Ivanovi. Kolo zisťuje pomocou mobilu odchod autobusu z Krasňan. Keďže obed trval trochu dlhšie, musíme sa ponáhľať, aby sme to stihli. Klesanie je dosť prudké, ale s turistickými palicami ho zvládam ľahko. Konečne schádzame na spevnenú cestu, po ktorej už len zídeme do dediny. Po skončení lesa a doliny máme už len 30 minút do odchodu autobusu, ale na smerníku je hodina, preto zrýchľujeme tempo chôdze. V tej rýchlosti však neodbáčame z cesty a míňame značku, takže máme asi o kilometer dlhšiu cestu. Nakoniec vidíme z diaľky autobus na zastávke, ale nestíhame ho. Nanešťastie ďalší autobus ide až o 5 minút.
Naša vysnívaná hrebeňovka sa začína v nedeľu 13.7.2003 o 12.30 v dedine Šumiac. Po piatich hodinách sedenia vo vlaku sa všetci (ja (Lukáš), Gajdoš, Ivan, Veronika, Kolo, Lívia) tešia na výstup na Kráľovu hoľu s prevýšením 1100 m. Najťažší ruksak mám ja 22 kg. Po opustení dediny strácame značku, no o chvíľu ju nachádzame a stúpanie sa môže začať. Väčšiu časť výstupu ideme lesom, s rastúcou výškou klesá teplota. Na holi už je celkom zima a vrchol je čoraz bližšie. Rozostupy medzi nami sa zväčšujú − Kolo prichádza na vrchol (1946 m) s 5-minútovým náskokom o 14:45. Začíname jesť, ale zhoršuje sa počasie je hmla, mrholí, fúka vietor a teplomer ukazuje 6°C. Dosť dlhú dobu trávime vo vysielači v teple miestnosti určenej turistom, chvíľu sa tiesnime s ďalšou skupinou. Nakoniec predsa len vychádzame späť do reality. Na celej ceste po hôlnej časti až po Orlovú nás sprevádza dážď a bočný vietor. Na Bartkovej sa mraky rozostupujú, a tak máme celkom dobrý výhľad na všetky strany. Klesáme do Ždiarského sedla a schneme, čomu napomáha aj zvyšujúca sa teplota. Úsek k Andrejcovej vedie po malom a sčasti otvorenom hrebeni. Približne o 19:00 prichádzame k útulni. Zisťujeme, že je tu len osemčlenná skupina, s ktorou sme sa stretli na Kráľovej holi. Nasleduje už nacvičený rituál vyhadzovania vecí z batohu a jedenia. Asi o 21:00 prichádza 18-členná skupina Čechov, väčšina spí vonku. K ohňu tiež prichádza miestny bača, s ktorým hádžeme kus reči. Limbašania spia vonku, my ostatní spíme vnútri na hornom poschodí.
Ráno vstávam prvý z celej útulne a vychádzam von. Počasie vyzerá dobre, ale je trochu chladno. Po raňajkách a balení vyrážame z útulne ako prví o 10:00. Druhý deň začíname nenáročným stúpaním a krátkym klesaním do sedla Priehybka. Čas na Veľkú Vápenicu je na smerovníku 25 minút. Keďže cítim formu, hovorím, že o 14 minút som hore. Svoj predsavzatý čas presne dodržujem a spolu so mnou aj Lívia a Veronika, Kolo hneď od začiatku ušiel dopredu. Na najvyššom vrchole dňa (1691 m) je výhľad celkom dobrý, začína však byť zima, preto rýchlo schádzame dolu veľmi strmým svahom (500-metrové klesanie) do sedla Priehyba, kde obedujeme. Nasleduje strmé stúpanie na Kolesárovú, teda Kolov kopec. Tu Kolo pózuje senzácie chtivým fotografom, ale odmieta si rozopnúť košeľu... Ďalej vystupujeme na Oravcovú, teda Ivanov kopec. Na celom úseku ideme v lese po úzkom chodníku a občas aj v nepríjemnej kosodrevine. Krátku dobu ideme po holi, kde máme dobrý výhľad. Odtiaľto však už ide značka iba cez les. Obchádzame vrchol Homôľky a klesáme na Havraniu poľanu, kde si dávame prestávku. Ďalší úsek cesty až po Ramžu vedie po úzkom traverzovom chodníku. Tu si naberáme vodu a niektorí by tu aj radi zostali spať. Autoritatívni jedinci z našej skupiny však rozhodujú, že sa ide na Čertovicu. Ďalšie dve hodiny sú pre všetkých utrpením − hlad a únava sa začínajú prejavovať. Na Čertovicu prichádzame o 19:20 a ešte stíhame pozerať Priateľov v motoreste. Je tu celkom zima. Staviame 3 stany, ale spíme iba v dvoch. Okrem nás tu nestanujú žiadni turisti a celkovo je tu málo ľudí.
Opäť vstávam prvý. Ráno je jasné a teplé. Veronika sa rozhoduje ísť autobusom do Liptovského Mikuláša a my ostatní odchádzame o 8:30 do bufetu v motoreste, vyrážame o deviatej. Náš posledný deň začíname stúpaním na Lajštroch. 300 výškových metrov zvládame za polhodinu a kocháme sa výhľadom. Chvíľu ideme po širokom chodníku, neskôr značka vchádza do kosodreviny. Až po Kumštové sedlo ideme stále po hrebeni s dobrým výhľadom. Odpájame sa z červenej značky, ktorej sme sa držali od Kráľovej hole. Po zelenej schádzame do Bocianskeho sedla, odkiaľ klesáme po veľmi strmom svahu do doliny. Tu pokračuje značka po širokej ceste. Po chvíli vidíme lesnú stráž pri pokutovaní zberačov čučoriedok. Dolina sa pomaly končí a značka ďalej vedie po štátnej ceste. O 11:20 prichádzame do Vyšnej Boce, kde sa putovanie končí.
V stredu 2.7.2003 o 8:15 vyrážame ôsmi (ja, Palo, Nika, Ivan, Gajdoš, Mišo, Kolo, Lívia) zo Smoleníc na ďalšiu hrebeňovku. Po skúsenosti z minulého roku nejdeme do potravín, ale rovno do lesa. Začíname dolinou Hlboča, pokračujeme strmým Čertovým žľabom, nakoniec nás čaká prudké stúpanie pod Zárubami. O 9:50 sme na vrchole (768 m). Samozrejme, nasleduje fotenie a jedenie. Opäť sa vypláca stará zásada "Nevyzliekaj si mokré tričko", a tak niektorí prežívajú "slastné" chvíle pri obliekaní pred odchodom. Nasleduje zostup na Brezinky, kde sa Lívia kúpe v obilí. Nasleduje nenáročná cesta na Monrepos, kde zostávame približne hodinu a pol. Pokračujeme na Amonovu lúku, kde si chceme doplniť zásoby vody. Voda z prameňa však nevyteká a tak pokračujeme na Klokoč. Mnohí by tu radi oddychovali v tráve, ale ja s Kolom ich poháňame ďalej. Na Mesačnú lúku prichádzame o 16:45, no ani tu netečie voda. Po chvíli dohadovania sa rozhodlo, že sa spí tu, ale traja dobrovoľníci (ja, Kolo, Gajdoš) pôjdu po vodu. Cesta za vodou trvala spolu hodinu a pol. Potom už nasleduje večera, oddych a spánok.
Ráno krátko po zobudení začína pršať. Kolo s Líviou majú ešte postavený stan, preto my ostatní sme vystavení hodinovému dažďu. Po jeho skončení a čakaní na Limbašanov sa vydávame o 10:00 na odchod. O polhodinu sme na Vápennej (752 m). Po zídení 450 výškových metrov sa dostávame do doliny, kde pokračujeme po asfaltke, no neskôr odbočujeme do lesa. Začína pršať, tentoraz dosť výdatne. Po vyjdení 200-metrového stúpania je každý mokrý; dážď však trochu poľavuje. Napájame sa na modrú značku a pokračujeme pozdĺž oplotenia zvernice. Žihľava je tu rovnaká ako minulý rok, ale aspoň trochu v tom daždi zohrieva. Rušíme náš plán výstupu na Vysokú, a preto ideme rovno na Čermák. Podaktorí to chcú vzdať a ísť domov, no presviedčame ich, aby išli aspoň na Čermák. Asi polhodinu pred Čermákom však prestáva pršať. Na Čermáku sme o 14:30 a čaká nás tu slnečné počasie, preto sa žiadne vzdávanie nekoná. Keďže do večera máme až príliš veľa času, staviame si aj provizórny sušič na veci. Asi o piatej odchádza domov Gajdoš a nám ostáva len variť, jesť a ležať. Keďže počasie vyzerá dobre, ja a Ivan sa rozhodujeme spať vonku.
Noc je dosť studená, takze to nebola žiadna výhra. Ráno sa však dozvedám, že ani v stane nebolo príliš teplo, a tak ma hreje pri srdci. Znova musíme čakať na Limbašanov, navyše sa nikomu nechce, preto vyrážame až o 10:25. Vystupujeme na Skalnatú, výhľad je odmenou za nepríjemné stúpanie. Darí sa chytiť až 9 mobilných operátorov. Odtiaľto už nasleduje nenáročná trasa až na Pezinskú Babu. Tu si najprv dávame v bufete párky, potom sa chvíľu rozvaľujeme pri detskom ihrisku. Niektorí neodolávajú a pripomínajú si svoje detstvo. Kolo a Lívia sa odpájajú, keďže cez Pezinok by to mali do Limbachu ďalej. Nasleduje dvojhodinový zostup, domov prichádzame o 15:30.
Je štvrtok 11.7.2002. V Smoleniciach vystupujeme z autobusu piati – ja, Palo, Ivan, Kolo a Gajdoš. Stretáme Hlohovčana Miša, takže sme kompletní. Hľadaním potravín a nákupom strácame 45 minút, preto vyrážame až o deviatej.
Začíname modrou značkou, ktorá vedie dosť hlbokou dolinou. Po skončení doliny pokračuje stále viac do kopca. Prechádzame na zelenú. Miestami odhadujeme 35-stupňový sklon svahu. Tesne pred Zárubami sa napájame na červenú značku, ktorú opustíme až na druhý deň. Presne o 10:30 sme konečne na Zárubách (768 m), fotíme sa, jeme a ide sa ďalej. Klesáme 400 výškových metrov na Brezinky. Ideme po okraji poľa s výhľadom na priehradu Buková. Cesta ďalej vedie striedavo do kopca a po rovine. O druhej prichádzame na bývalú horáreň Monrepos. Dávame si druhý obed a zisťujeme, že nám dochádza voda. Miestny prameň je však špinavý... O polhodinu sme pri ďalšej studni pri Amonovej lúke, ale voda je kalná a tečie pomaly – 2 týždne poriadne nepršalo. Pokračujeme lúčnym masívom Klokoča, cez sedlo Uhliská, až na lúku, kde máme spať.
Jej názov je poetický Mesačná lúka. Prameň je tu s čistou vodou, ale s výdatnosťou fľaša / 5 min = 5 ml.s-1. Prvé dve hodiny len oddychujeme a jeme; niektorí varia čaj a polievky, ostatní zostávajú verní chlebu s paštétou. Obidva stany staviame na hrebeni o 150 m vyššie. Podklad tvorí celkom mäkký humus. Vraciame sa späť k ohňu a prameňu. Spať ideme vzorne o 22:00. Zobúdzam sa najprv o 5:25 na zimu. Druhýkrát vstávam o siedmej, tentokrát naostro. Hlukom zobúdzam ostatných a vychádzam zo stanu. Zjavne to nie je na krátke rukávy − fúka vietor a je asi 15°C. Po raňajkách a balení vyrážame o 9:15.
Na Vápennú vedie nepríjemný úzky chodník, po obidvoch stranách je žihľava. Keďže som si nechal dlhé nohavice, neprekáža mi to. Po 40-ich minútach sme na vrchole (752m). Cestou do doliny strácame 450 výškových metrov a pokračujeme 2 km po asfaltke. Po vstupe do lesa sa začína prudké stúpanie. O dvanástej obedujeme v sedle Skalka. Chodník ďalej pokračuje pozdĺž oplotenia zvernice; znova nám robí spoločnosť žihľava. Pri Taricových skalách si dávame prestávku a kocháme sa výhľadom. Nenáročnou cestou postupujeme na Čermák. Opäť si dávame malú prestávku a dopĺňame vodu. Pokračujeme na Zbojnícke, kde sa odpája Gajdoš, ďalej krížom cez les a nasleduje posledné klesanie. Teplota začína stúpať, a tak sa potíme viac ako pri stúpaní na Vápennú. Cestou po nekonečnej asfaltke do Pezinka nás motivuje len kofola u Baníka. Konečne sme doma.
V piatok 5.7.2002 o desiatej vystupujeme z plného autobusu a vydávame sa na túru. Spolu so mnou ide brat Palo, Ivan, Mišo a náš pes Kit. Kit bol v autobuse nervózny, teraz je rád, že je vonku.
Prvú polhodinu ideme po asfaltke. Keď skončí, vstupujeme do lesa a naberáme výšku. Ideme celkom rýchlo, o 11:30 sme už na Vysokej (754 m). Keďže je to náš dnešný vrchol, ostávame tu 45 minút. Počas obedovania Kit chytil myš. Mimochodom, dosiahol svoj výškový rekord. Zostupujeme dole a vydávame sa po červenej značke na Čermák. Dopĺňame vodu a pokračujeme ďalej po zelenej. Zo Zbojníckeho ideme známym terénom cez les. Ivan s Palom si líhajú na kamene 15-minútová prestávka. Dole kopcom ideme pohodovým tempom a po hodine sme von z lesa, ibaže domov je to ešte 7 kilometrov. Zastavujeme sa ešte u Baníka, kde si dávame kofolu. Domov prichádzame o pol piatej. Pokračujeme hrebeňovkou na budúci týždeň.
